O plemene

História plemena

Prvý uznaný a vystavovaný nemecký ovčiak bielej farby je známy z roku 1882. Na výstave v Hanoveri bol vtedy predvedený Greif. Vzbudzoval veľký záujem a absolvoval viacero výstav. V roku 1887 sa na hamburskej výstave objavila biela sučka a o rok neskôr v Keseli bol vystavovaný ďalší biely ovčiak. Všetci traja jedinci mali rovnakého majiteľa, baróna Von Knigg.

Greifa získal od frankfurtského chovateľa Friedricha Sparwasera, krížil ho s fenkou Lottou (nie je známe akej farby bola fenka). Informácie o tomto spojení vravia, že obaja jedinci mali vzpriamené uši, čo v tejto dobe nebolo bežným javom u "nemeckého ovčiaka". Zo spojenia Greifa a Lotty pochádza fenka Lene, ktorá bola párená so psom Kastorom. Od týchto rodičov pochádza Hektor von Linksrhein a Horand von Graftrath, praotec svetoznámeho plemena Nemecký ovčiak.

Arthur Mayer bol veľkým priaznivcom ovčiakov a preto navštevoval výstavy psov. V roku 1889 ho na výstave v Karlsruhe zaujal práve biely Hektor. Správu o ňom odovzdal Maxovi von Stepanitzh, ktorý psa kúpil a pomenoval ho Horand. V roku 1899 bol tento ako prvý zapísaný do novovzniknutej chovnej knihy.

Iróniou je, že štandard moderného Nemeckého ovčiaka nepripúšťa bielu farbu, aj keď predkovia tohto, v súčasnosti najrozšírenejšieho plemena, boli prevažne bieli.

+ + +

Už koncom 19. storočia o tieto psy prejavili záujem Habsburgovci - vraj sa hodili k bielym Lipicanom. Tento fakt vyvolal záujem o bielu farbu psov aj u iných mocných rodov, ako boli napríklad Hohenzollernovci. Ich prvým psom, registrovaným v chovnej knihe, bol biely Stonyhurst Edmunt.

Dedičné vlohy boli prenášané ďalej na potomstvo mnohých generácií. Prvý nemecký ovčiak, registrovaný v plemennej knihe v roku 1913, menom Berna von der Seewiese, bol biely.

Za oceánom v tom istom roku Anne Tracy Skofied so psami, ktoré doviezla v roku 1912 do USA, založila "German Shepherd Dog Club of America". Jej náklonnosť k bielej variante NO nebola náhodná. Ako príbuzná Bigelowa a priateľka Hohenzollenovcov sa rozhodla venovať chovu bieleho ovčiaka v zámorí. Jej prvým psom bol snehobiely Stonyhurst Edmunt, ako prvý zapísaný v chovnej knihe.

+ + +

Max von Stephanitz sa zaujímal hlavne o povahové vlastnosti týchto psov a ich chuť k práci. Farbe nepripisoval žiaden význam. Nič nenamietal proti vyradeniu bielo sfarbených jedincov z chovu, čo sa udialo v roku 1933. Aj keď sa povahovými vlastnosťami nelíšili od tmavých jedincov, biele psy boli v ťažkých vojnových časoch pre armádu nepoužiteľné. Pre svoje sfarbenie boli totiž viditeľní ako za bieleho dňa, tak aj v tmavej noci... a na dlhú dobu prestali byť akceptovateľní...

Našťastie bol tento jedinečný pes zachovaný a jeho línia bola prevezená do USA.

Rodina Rokefelerovcov chovala práve pôvodných NO v bielej farbe alebo s prípadnými bielymi znakmi vo svojom luxusnom psinci.

+ + +

V roku 1968 vyškrtol Americký spolok chovateľov zo štandardu bielu farbu týchto psov. V USA však táto varianta "Nemeckého ovčiaka" našťastie mala svojich nadšencov a tí sa rozhodli pokračovať v chove... O rok neskôr bol v Sakremente založený klub "Bielych nemeckých ovčiakov". Špeciálne výstavy bielych ovčiakov sa konali aj v Kanade, ktorá síce nevyškrtla zo štandardu biele sfarbenie, ale označila ho ako nežiadúce. Spory kvôli farbe psov ďalej pokračovali, až nakoniec vznikol v USA "White German Sherped Clubintenational" a v Kanade "The White Shepherd Club of Canada".

+ + +

Tento názov nebol po vôli mnohým kynologickým inštitúciám a do dnešného dňa sa množstvo vrcholových chovateľov NO s touto históriou nestotožňuje napriek tomu, že fakty hovoria o inom...

Bieli "NO" sa do Európy vrátili asi v roku 1970. Pani Agathe Bruchová si zaobstarala asi 4 ročného psa menom LOBO. Trvalo ďalších 10 rokov, aby si toto plemeno našlo cestu nielen do vlasti svojich predkov, ale aby sa zapísalo aj do sŕdc iných národov. Na milosť boli títo nádherní a vznešení psy prijatí najprv pod názvom Americko-kanadský biely ovčiak... Pod nátlakom faktov a relevantných informácií bolo toto plemeno uznané medzinárodnou federáciou FCI ako samostatné pod názvom "Biely švajčiarsky ovčiak" od 1. 1. 2003 a bolo zaradené do 1. FCI skupiny.

Štandard plemena

Biely švajčiarsky ovčiak číslo 347, pred rokom 2003 známy pod názvom Americko-kanadský biely ovčiak, od 1. 1. 2003 uznaný FCI pod názvom Biely švajčiarsky ovčiak.

Krajina pôvodu: Švajčiarsko

Štandard platný: 26. 11. 2002

Využitie: rodinný a spoločenský pes, láskavý k deťom, pozorný strážca, priateľský a učenlivý, pracovný pes

Klasifikácia: Skupina 1 - strážne psy

Sekcia 1 - ovčiarsky pes bez skúšok

Všeobecný vonkajší vzhľad: silný, dobre stavaný, stredne veľký so stojacimi ušami, hladkosrstý, alebo dlhosrstý biely ovčiarsky pes, vystretý postoj, stredne ťažká stavba kostí, elegantný, harmonický telesný vzhľad

Dôležité proporcie: pomer dĺžky trupu k výške 12:10

Správanie: temperamentný, nie nervózny, pozorný a ostražitý, k cudzím osobám občas zdržanlivý, nebojazlivý, nikdy agresívny

Hlava: silná, súmerná k telu, zhora a zo strany klinovito formovaná, vrchné hraničenie línie lebky a papule sú paralelné

Horná časť hlavy:

lebka - iba málo klenutá, zreteľná stredná brázda, úzko formovaná, ale viditeľne rozoznateľná

Tvárová časť lebky: 

  • ňufák - stredne veľký, odporúčaný a preferovaný čierny pigment, svetlejší ňufák je prípustný
  • papuľa - mocná, v pomere s lebkou masívne dlhá, chrbát nosa a spodná línia spolu ľahko zbiehajúca
  • pery - suché, dobre uložené, najlepšie čierne
  • čeľusť - silný a priliehajúci úplný nožnicový zhryz, pričom zuby stoja v čeľusti kolmo, uprednostňuje sa plnochruposť

Oči: stredne veľké, forma mandle, ľahko krížom vsadené, farba hnedá až tmavohnedá, očné viečka dobre priliehavé, odporúčané čierne rámovanie

Uši: vysoko nasadené, nesené vzpriamene, paralelne spredu vysoko vzpriamené vo forme dlhých, ľahko zaokrúhlených trojuholníkov

Krk: stredne dlhý, svalnatý, harmonický s telom, elegantne klenutá šijová línia prebieha bez prerušenia od masívne vysoko nesenej hlavy až k telu

Telo: silné, muskulatúrne, stredne dlhé

Chrbát: horizontálny, pevný, lopatky silno osvalené

Brucho a boky: napnuté úzke bočné partie, brušná línia ľahko vtiahnutá

Chvost: dookola husto porastený, šabľovitý, ku koncu sa zužuje, hlboko zasadený, siahajúci minimálne po lakťové kĺby, v pokoji visiaci, alebo ohnutý v spodnej tretine, v pohybe, alebo pri vzrušení vyššie nesený

Údy: silné, šľachovité, stredne ťažké

Postoj: mierne široký, zo strany dobre viditeľné zakrivenie

Chôdza: rytmický priebeh pohybu, rovnomerný, vytrvalý, priame vystupovanie, rázny krok, v kluse prispôsobená terénu

Koža: bez záhybov, tmavo pigmentovaná

Farba: biela

Veľkosť: 

  • psy 60-66 cm
  • suky 55-61 cm

Hmotnosť:

  • psy cca 30-40 kg
  • suky cca 25-35 kg

Chyby: ľahké vady - slabé divé zafarbenie, nažltlo tieňovanie na špičkách uší, chrbte, vrchnej strane chvosta, strata pigmentácie na ňufáku, perách a očných viečkach

ťažké vady

  • nemotorný vzhľad
  • štvorcový kvadruparetický rámec
  • nedostatočné pohlavné znaky
  • chýbajúce viac ako 2 PM1
  • M3 sa nemusia zohľadňovať
  • visiace, zlomené, prevrátené uši
  • silne sa zvažujúca línia chrbta
  • mäkké, vlnovité, kučeravé osrstenie

vylučujúce neprípustné chyby

  • bojazlivosť, nadmerná agresivita
  • iné sfarbenie očí, vystupujúce oči
  • entropia, ektropia
  • predkus, podkus, skrížený skus
  • úplná strata pigmentu
  • albinizmus

Súčasnosť

Tieto nádherné psy sú všestranne upotrebiteľné. Ich biela farba im síce znemožňuje využitie v ozbrojených zložkách a strážnej službe, ale na druhej strane sa stali pre svoje povahové vlastnosti neoceniteľnými pomocníkmi napr. pri canisterapii, ako asistenční psy, v Českej republike sa využívajú aj na výcvik vodiacich psov a na Slovensku aj ako pastierske psy. Napriek svojej miernej povahe dokážu veľmi dobre ustrážiť zverený priestor (sú vynikajúcimi hlásičmi). Výborne znášajú extrémne výkyvy počasia a pri práci sú vytrvalí. Ich povahové vlastnosti ich priam predurčujú na rôzne kynologické športy ako je napríklad agility, dog trekking, flyball a iné...

V globále sú nekonfliktní k iným psom a zvieratám.

Majiteľovi a jeho rodine sú dokonale oddaní. Ako každá rasa potrebujú správne vedenie a zamestnanie, prispôsobené ich povahe a temperamentu. Veľmi rýchlo sa učia, neznášajú nečinnosť, ale na druhej strane ani tvrdý výcvik. Najradšej trávia svoj čas v tesnej blízkosti svojho pána a jeho rodiny. Aj keď milujú celú rodinu, sú to psy "jedného pána", pre ktorého sú ochotní spraviť čokoľvek... Pri nesprávnom vedení však dokážu prechádzať až do afektivity, hraničiacej so sebapoškodzovaním... (nedostatok zamestnania, dlhá odlúčenosť od svojej rodiny, nedostatok pohybu...). Učia sa veľmi rýchlo aj pozorovaním od svojich majiteľov, ale aj od iných psov. Veľmi rýchlo si napríklad osvoja tajomstvo, ako otvoriť všetky dvere a brány, ktoré im bránia v kontakte so "svojou svorkou".

Určite nie sú vhodní na umiestnenie do víkendových domov a podobne...

V štatistikách, zverejnených na internete nebolo zaznamenané od roku 1991 ani jedno napadnutie človeka týmto psom.

Biely švajčiarsky ovčiak je spoločenský pes, ktorý potrebuje neustály kontakt so svojou rodinou a samozrejme aj primeraný výcvik.